aurinko

"Vidíš Jarmilka, keď nemáš nič na práci, poď mi pomôcť sadiť!" zakričala na mňa kolegyňa. Na to, že ma oslovuje Jarmilka, vraj kvôli podobnosti na jednu známu, som si už zvykla a celkom dobre na toto oslovenie reagujem. Ale sadiť? Čo si tá kočka zase vymyslela?
"Veď tuná, aha, tieto smraďochy chcem zasadiť dole do kvetináča, nech to nejako lepšie vyzerá pod tým riaditeľovým oknom. A tuju doprostred samozrejme." Jej gestikulácia ponad obrovský kameninový črepníkom ma skoro obdarila monoklom a opatrná grimasa na tvári nasvedčovala tomu, že táto práca je skôr vynútená, ako dobrovoľná. Ale, sranda musí byť a s Tetuškou sa vždy príjemne zabíja čas. Vysoké žieňa s krátkymi blond vlasmi a pohľadom navodzujúcim pocit, že naozaj sedíte s tetou v kuchyni a popíjate kávu z vypálených obľúbených hrnčekov, aj keď v skutočnosti sŕkate nesku v kancelárii.
Tak sme sa teda aj so sadeničkami vydali pred budovu, zastrčenú v nenápadnej malej uličke hlavného mesta. Prvým krokom nech je výber správnej pozície kvetináča. A tak ho ťaháme hore a dolu, sprava doľava... Pot nám steká tvárou- veď vonku je v rozhorúčenom júli pre nás severanov nie veľmi príjemných tridsať v tieni. Slnko nám páli na chrbáty. A zrazu dážď. A výskot. A smiech.
A z terasy nad nami tri tváre s očami ukrytými hurónskym smiechom, jedna z nich s hadicou v ruke. Samozrejme že sme uskočili dozadu, voda je fajn vec, ale ľadový silný prúd a šaty, v ktorých treba za pol hodiny domov ísť... To je už o inom. Chvalabohu, na náš poklad črepníkového charakteru nedosiahli, a tak sme sa mohli pustiť do sadenia.
Vlastne nie, nemohli. "Márnosť, Jarmilka, a zeminu sme zabudli!"
No výborne, Tetuška. Neostalo teda iné, ako sa popod studenovodské vodopády na Bratislavský spôsob vydať na cestu späť do vnútra budovy. Samozrejme, že sme skončili do nitky premočené. Samozrejme, že sme tak o chvíľku nastúpili do MHD. Samozrejme, že po nás ľudia pozerali.
Samozrejme, že sa hneď nasledovný deň pomstíme :)