aurinko

Včera včer som s kamarátkou došla k záveru, že voda sa pre nás stane nevyhnutnosťou k prežitiu. Novinka jak delo, keď sa to takto povie, ja viem, ale nechajte ma dokončiť myšlienku! Teda, keď je človek osem hodín uzavretý v práci vo výpeku, kaý si momentálne užívame, pot steká z čela na nos a kvapká na kancelársky papier, aj keď sa človek nehýbe, myšlienka na studenú sprchu či kúpalisko, alebo dokonca jazero máta v hlave ž od skorého obeda. A mám sa sama sebe priečiť a trpieť? Nie, nie. To by som si niekdy neurobila. Takže o tretej padla, hor sa domov narýchlo prezliecť do plaviek a hurá k vode! šťastie, že naše mesto nasadilo na linku, ktorou sa pravidelne vozím z práce, pár klimatizovaných autobusov. Vlastne uvažujem, že budem víkend tráviť vozením sa dokolečka vo vychladených konzervách MHD. Pláž bola plná. V pracovný deň. Mám pocit, že sa sem náhlila celá Bratislava hneď, ako to bolo v tento horúci deň možné. S kamarátkou Ukrajinkou sme len tak tak našli miesto. Teda, nie že by moja kamarátka bola naozaj z Ukrajiny, ale trvalý pobyt má v občianskom preukaze stále písaný na dom číslo 28 v malej dedinke na východe Slovenska. Teda, skoro na Ukrajine, ako poznamenal jeden náš kamarát. A prezývka bola na svete. Ale späť k veci. Takže, konečne sme našli miesto pre nás dve, ani o vlákno osušky viac. Bolo to kúsok od mladej rodinky. Blonďavé, snáď dvojročné chlapča s rukávnikmi jedovato zelenej farby posiatými oranžovými kvietkami plné života a zvedavým pohľadom. Mamička, na pohľad "lady" s yorkširským teriérom na kolenách. Otecko evidentný pohoďák s plážovou loptou v rukách. Alex, ako na chlapca volali jeho rodičia, sa zabával jednoducho, úprimne, detsky. Postavil sa asi dva metre od vody a užasnuto hľadel na malé vlnky brázdiace zrkadlovú hladinu jazera. Malý sa zrazu usmial a rozbehol sa smerom do vody. To, čo nasledovalo, ma zdvihlo z deky. Vyzeralo to, akoby sa malý Alex pošmykol na nejakom kameni a následne s výkrikom padol tvárou ostro do vody. Ani nie o sekundu neskôr však už z vody vykukla blonďavá hlávka, dieťa si utrelo z očí vodu a... Smialo sa! Vyšlo na breh, asi dva metre od vody, a sledovalo vlnky... Keď sa scenár opakoval asi piaty krát už som chápala, že že to pošmyknutie je skokom a výkrik výskotom dvojročného chlapca. Otec sledoval syna s nehou v očiach, plážovú loptu pustil na zem. To neuniklo pozornosti malého teriéra. Na štekot sa obrátil aj zmáčaný Alex a už sa bláznili všetci traja, s loptou či bez nej, balancujúc na hranici vody a brehu. Lady si napravila slnečné okuliare s nepravým DG na boku rámov. Nepridala sa k nim. Len vlažne kývla rukou, keď jej malá rúčky syna mávali z manželovho chrbta. "Teda, sleduj ju. Ja to nechápem. Ja jej závidím pohľadného muža, zdravé dieťa, podľa tých okuliarov asi nie sú priam zazobaní, ale podľa toho čokla minimálne za vodou. Čo ja by som dala za to, mať už raz svoj kľud, svoju rodinku, svoj domov..." rozčuľovala sa Ukrajinka. A mne nedá nesúhlasiť...