aurinko

Na ďalekom severe dakedy dávno existovala krajina tisícich jazier a ostrovov. Pevninu, ktorá štiepila nekonečnú vodu pokrývali lesy borovíc a briez. Tu býval starobylý národ Saami v priateľskom spolunažívaní s Elfmi. Elfi boli vysokí, štíhli, mali bledú pokožku. Ich ladný pohyb lesom bol ľudským uchom nepočuteľný, ich oči s dokonalou presnosťou zamierili lesnú zver, pevná ruka vyslala šíp priamo do srdca a nenechala zviera zbytočne trpieť. Bol to priateľský národ, spoločne so Saami oberali plody lesa, stavali drevené domky, oslavovali príchod jari a tancovali pod hviezdami. Okolitý svet sa menil, ale krajina tisícich jazier ostala zabudnutá v čase, čistá a bezhriešna. Keď jeden večer zapadlo slnko, nikoho nenapadlo, že ráno nevýjde tak ako každý deň. Svet mimo lesov obývali národy lačné vojny a krve. Zo západu sa prihnali ľudia s ryšavými vlasmi a rukami zdobenými sekerami, z východu nedobytné vojská žiariace ohnivým prachom. Pálili, zabíjali. Hnali sa lesom, stromy žiarili jasnočervenými plameňmi, zver sa snažila ujsť, krv Saami a Elfov farbila vody jazier. A slnko nevyšlo pol roka. Keď Elfi skoro vymreli, a poslední Saami sa tiahli za koňmi cudzích národov spútaní v lanach, ich zem sa zatriasla. Príroda viac nemohla pozerať na tú skazu a vyliala jazerá do lesov. Krajinu teraz pokrývali bažiny, nebezpečnejšie ako ostrie sekery či páľava ohňa. Tmou sa ozýval krik topiaceho sa nepriateľa. Poslední z rodu Elfov z úkrztu v korunách stromov sledovali, ako zem hlce všetko. Ušetrila len doráňaných Saami. Keď pod hladinou zmizla posledná vystretá dlaň, na východe sa zjavili prvé slnečné lúče. Tá krajina existuje aj dnes. Brezové a borovicové lesy popretkávané tisícami jazoer opäť hostia divú zver. Elfi sa však boja znova stúpiť na zem, ktorá vsiakla toľko krvi, neveria viac ľuďom. Len jedinému národu. Len poslední Saami vedia, že pôvodní obyvatelia lesov sú stále tam.